Kniha I - Kapitola IV

„Pochopil si,“ pokračovala, „a prijala tvoja myseľ moje slová? Alebo si ako ten povestný osol, hluchý voči lýre? Zver sa mi, prečo plačeš a máš oči plné sĺz? Ako hovorí Homér: [1]

‚Hovor a neskrývaj to v sebe.‘

Ak chceš pomoc lekára, musíš odhaliť ranu.“

Urovnal som si myšlienky a rázne odvetil: „Myslím, že závažnosť útoku Šťasteny voči mne je očividná a nie je potrebné na ňu ďalej plytvať slovami. Len sa pozri na vzhľad tohto miesta! Azda je toto knižnica môjho domu? Miesto, ktoré si si vyvolila za útočisko, kde si so mnou tak často sedávala a diskutovala o všetkých zákutiach filozofie? [2] Vari moja tvár a šaty vyzerajú tak, ako keď som s tebou objavoval tajomstvá prírody? Vtedy si mi svojím ukazovadlom opisovala dráhy hviezd a pripodobňovala ľudskú etiku i život k obrazu nebeského poriadku. Takto teda odmeňuješ svojich nasledovníkov! A predsa, nebol to nik iný ako ty, kto chválil Platónov názor, že pre štáty by bolo požehnaním, ak by im vládli filozofi, alebo ak by sa k nim ich vládcovia svojím štúdiom filozofie aspoň priblížili. [3] Jednako si nadviazala na jeho slová tvrdením, že účasť filozofov vo vláde bola nevyhnutnou ochranou pred tým, aby oťaže moci padli do rúk skazených a bezcharakterných mužov, čo by viedlo k utrpeniu a skaze dobrých. Práve táto myšlienka ma primäla preniesť do verejnej správy všetko, čo som sa od teba naučil počas našich dôverných rozhovorov. Ty a Boh, ktorý ťa zasial do myslí múdrych ľudí, ste mi svedkami, že jedinou pohnútkou, ktorá ma prinútila ujať sa úradu, bola bezvýhradná túžba po všeobecnom dobre. Toto bol dôvod, prečo som musel neochvejne čeliť zlu a v snahe hájiť spravodlivosť som nedbal na nevraživosť, ktorú som vzbudzoval v mužoch oplývajúcich väčšou mocou, ako bola tá moja - poháňaný vedomím, že vždy slobodne nasledujem svoje svedomie. Neraz som hájil majetky bezbranných pred chamtivosťou Cunigasta alebo zastavil Triguilla, prefekta paláca, pred vykonaním nespravodlivosti, ktorú snoval alebo už započal. A nespočetnekrát som využil svoju autoritu na ochranu zúfalo štvaných ľudí pred neustálym nebezpečenstvom falošných obvinení zo strany barbarov, hnaných neukojiteľnou a nepotrestanou túžbou po bohatstve. Nič ma nedokázalo pohnúť k tomu, aby som zradil právo a priklonil sa k nespravodlivosti. Bol som sužovaný rovnakou bolesťou ako samotné provincie, vidiac ako je ich bohatstvo pustošené súkromným drancovaním a verejnými daňami. Keď zavládol príšerný hladomor a bolo vyhlásené bezočivé, ba priam likvidačné nútené predávanie zásob - ktoré, ako sa zdalo, malo za úlohu zbedačiť provinciu Campania - v záujme všeobecného blaha som sa vzoprel prétoriánskemu prefektovi. [4] A hoci kráľ o mojich činoch dobre vedel, v spore o zablokovanie predaja som napokon zvíťazil. Nebolo tomu inak ani keď sa mi napokon podarilo vyrvať z tlám palácových šakalov bývalého konzula Paulinia, ktorí mu vo svojej trúfalosti a chamtivosti už stihli zožrať všetko jeho bohatstvo. Keď bol ďalší niekdajší konzul, Albinus, označený za vinného, musel som sa v snahe uchrániť ho pred trestom celkom sám postaviť zlobe referendára [5] Cypriána. Iste budeš súhlasiť, že odpor, ktorý som voči sebe podnietil, nebol zanedbateľný. Malo by platiť, že budem v bezpečí viac než ktokoľvek iný; no pre svoju lásku k spravodlivosti som prišiel o všetku priazeň dvoranov, ktorá by mi mohla slúžiť ako ochrana. Nuž, kto boli tí udavači, čo spôsobili môj pád? Jedným z nich bol Basilius. Svojho času ho prepustili z kráľovských služieb a jeho dlžoby ho dohnali k tomu, aby voči mne vzniesol falošné obvinenie. Ďalší dvaja boli Opilio a Gaudentius. Keď boli kráľovským dekrétom odsúdení do vyhnanstva za nespočetné podvody, v snahe vyhnúť sa trestu vyhľadali ochranu v útočisku chrámu. [6] Keď sa to kráľ dopočul, vydal nariadenie, že pokiaľ neopustia Ravennu do stanoveného dňa, budú vyhnaní s ciachou na čele. Sotva by sa našiel potupnejší trest. Navzdory tomu, v ten istý deň, keď proti mne krivo svedčili, bola ich výpoveď prijatá. Naozaj si to moje činy zaslúžili? Vari skutočnosť, že moje odsúdenie bolo vopred rozhodnuté, robí z mojich udavačov spravodlivých mužov? Šťastena by sa mala zapýriť pri pohľade na nevinného, ktorý je obvinený, ba aspoň nad skazenosťou mojich falošných udavačov.“

“Ale pýtaš sa, aká je podstata mojej obžaloby? Som obvinený z túžby po bezpečnosti Senátu. A aký bol spôsob vykonania tohto zločinu? Som obvinený z prekazenia snahy informátora o doručenie dokumentov, ktoré mali usvedčiť Senát z vlastizrady. Moja Pani, akú máš pre mňa radu? Mám poprieť obvinenie, aby som ušetril tvoje meno od poškvrny? Pravdou však je, že som si želal bezpečnosť Senátu a nikdy po nej túžiť neprestanem. Možno by som sa mal priznať, až na to, že v mojom úsilí zastaviť informátora mi bolo zabránené pokračovať. Mám teda považovať svoju túžbu po bezpečnosti Senátu za zločin? V každom prípade, ich uznesenia voči mne, z nej zločin urobili. Pochabosť môže oklamať samú seba, ale nemôže zmeniť skutočnú podstatu vecí, a vernosť učeniu Sokrata, ktoré hovorí, že je hanebné schvaľovať lož a skrývať pravdu, mi ju zakazuje zamlčať alebo sa podieľať na lži. [7] Udalosti, ktoré som sa zaviazal zaznamenať ako uistenie, že budú zapamätané a zachová sa tak pre potomstvo ich skutočná postupnosť, nechávam na posúdenie tebe a múdrym. [8]

Pokiaľ ide o sfalšované listy, ktoré boli použité ako dôkaz o mojej túžbe po slobode Ríma, myslím, že nemá zmysel o nich vôbec hovoriť. Očividnosť toho, že sú falzifikátmi, by bola nad svetlo jasná, ak by mi bolo dovolené využiť to, čo v týchto záležitostiach zaváži najviac – doznanie samotných informátorov.

Ale už nezostala sloboda, v ktorú by som mohol dúfať. Kiežby nejaká bola! Odpovedal by som rovnako, ako keď bol Canius obvinený zo sprisahania proti cisárovi Caligulovi. ‚Ak by som o tom vedel,‘ povedal, ‚ty by si sa to nikdy nedozvedel.‘ V tom všetkom však žiaľ neotupil môj dôvtip natoľko, aby som nariekal nad zločinmi, ktoré skazení nahromadili proti cnosti. Lež čo ma skutočne udivuje, je fakt, že ich túžby došli naplneniu. Mať hriešne túžby azda patrí k ľudskej slabosti, ale je priam obludné, že sa Boh iba prizerá, ako je každému zločincovi umožnené dosiahnuť svoje ciele voči nevinným. Ak je tomu tak, niet sa čo diviť, že sa jeden z tvojich učeníkov [9] pýtal: ‚Ak jestvuje Boh, odkiaľ sa berie zlo? A ak nejestvuje, odkiaľ sa berie dobro?‘”

„Hoci pripúšťam, nachádzam určité zadosťučinenie v tom, že skazení, prahnúci po krvi všetkých dobrých ľudí, sa z celého Senátu usilovali práve o moju smrť, keď videli, ako sa ho zastávam. Azda som si zaslúžil rovnaké zaobchádzanie aj od samotných členov Senátu? Keďže si bola vždy pri mne, nepochybne si spomínaš na svoje vedenie pri príprave mojej reči alebo v ďalšom konaní. Napríklad ako bol Albinus vo Verone obvinený zo zrady, a kráľ, vo svojej horlivej túžbe úplne zničiť Senát, sa naň pokúsil rozšíriť toto obvinenie napriek ich všeobecnej nevine. Iste si spomínaš, ako som ich napriek nebezpečenstvu obhajoval, a vieš, že hovorím pravdu a nikdy som sa nijakou zo svojich zásluh nevystatoval. Veď kedykoľvek človek za svoje chvastúňstvo získa odmenu v podobe slávy, svedomie, opantané sebachválou, stráca niečo zo svojej skrytej hodnoty.

Pozri však na výsledok mojej neviny. Miesto odmeny za skutočnú dobrotu – trest za zločin, ktorý som nespáchal. Ale po žiadnom priznaní k zločinu, hocako jasnom, ešte nikdy nebola porota tak zjednotená v udelení najprísnejšieho trestu bez toho, aby niekoho z nich neobmäkčilo pomyslenie na ľudskú slabosť alebo všeobecnú vrtkavosť šťasteny. Hoci by ma obvinili, že snovám plány na podpálenie posvätných budov, bezbožnú vraždu kňazov či že som sa zameral na vyhubenie všetkých dobrých ľudí, stále by som bol predvedený pred súd a pred vynesením rozsudku by som sa buď priznal, alebo by ma usvedčili. Ale tu som, vzdialený takmer päťsto míľ, zbavený majetku a umlčaný, odsúdený na smrť bez možnosti brániť sa - a to všetko pre až príliš horlivú oddanosť Senátu. Ako veľmi si len zaslúžia, aby už nikdy nikto nebol odsúdený na základe podobného obvinenia!

Dokonca aj tí, čo proti mne vzniesli obvinenia, si uvedomili dôstojnosť, ktorú mi nimi udelujú. Aby ju zakryli pridaním ďalšej lži, klamlivo tvrdili, že v ambícii dosiahnuť vysoký úrad som si poškvrnil svedomie bezbožnými činmi. Ty si však vo mne zapustila korene a vyháňala z mojej mysle všetky svetské zámery. Pod tvojím dohľadom totiž nie je miesto pre bezbožnosť. Denne si mi vštepovala pytagorovskú zásadu: ‚Nasleduj Boha‘. Odkedy si ma začala pozdvihovať na taký stupeň dokonalosti, aby si ma urobila podobným Bohu, bolo by sotva vhodné, aby som sa utiekal o pomoc k najodpornejším z duchov. Potom je tu bezúhonnosť môjho rodinného života a priateľstvo so Symmachom, mojím svokrom – tým najčestnejším mužom hodným rovnakej úcty, akej sa tešíš ty. To všetko by ma malo zbavovať podozrenia zo spáchania činov, z ktorých ma obviňujú. No podlosť môjho prípadu spočíva v tom, že si to práve ty, koho zneužili ako zámienku pre tieto nehorázne obvinenia. Pretože samotný fakt, že som hlboko ponorený do tvojho učenia a formovaný morálkou, sa im zdá ako dôkaz, že som sa dopustil bezbožných činov. Akoby nestačilo, že moja oddanosť voči tebe mi vôbec nepomohla, stala si sa obeťou zloby, ktorá mala patriť iba mne. Nemám ani chuť spomínať na všetky kolujúce fámy a rozporuplnosť mnohorakých názorov. Poviem len toľko, že konečným bremenom, ktoré nepriazeň osudu uvalí na svoje obete, je skutočnosť, že ak sú z niečoho obvinené, má sa za to, že si svoje utrpenie zaslúžili. A tak zbavený všetkého majetku, vyhnaný z mojich úradov a s reputáciou v troskách – za svoju láskavosť zožal som trest. Javí sa mi, že vidím skazené dúpätá zločincov prekypovať radosťou a šťastím; javí sa mi, že vidím tých najbezočivejších zúfalcov hroziť novými krivými výpoveďami; javí sa mi, že vidím všetkých dobrých ľudí krčiť sa v strachu pred nebezpečenstvom, v ktorom som sa sám ocitol, kým bezočiví zlosyni sú povzbudení pokúsiť sa o každý zločin, očakávajúc beztrestnosť, či dokonca odmenu za jeho vykonanie; javí sa mi, že vidím nevinných zbavených pokoja a bezpečia, ba dokonca akejkoľvek možnosti na svoju sebaobranu.”