Kniha I - Kapitola VII

Skryté v temných mračnách zovretí,
žiadna z hviezd nezasvieti.
Ak víchor neskrotný rozbúri more, vyvolá búrku,
vlny raz krištáľové ako dni pokoja a kľudu,
zaraz nepriehľadnými sa zdajú,
blatom mútia nám srdce i hlavu,
nedajú oku nazrieť pod hladinu.
Bystriny blúdiace z pohorí dole kopcom hnané,
často sú o skaly a svahy rozrážané.
Ak pravdu uzrieť túžiš,
a neochvejne kráčať jej cestou,
Strachu i radosti sa zbaviť musíš,
zahnať nádej je nevyhnutnosťou,
a smútok do vyhnanstva uvrhnúť.
Myseľ zahmlená je a v jarme reťazí,
kde vláda týchto víťazí.