Kniha I - Kapitola I

Kým som v tichosti rozjímal nad týmito myšlienkami a perom dával priechod svojmu žiaľu, uvedomil som si prítomnosť ženy skláňajúcej sa nado mnou. Jej vzhľad vzbudzoval bázeň. Oči jej planuli a zračila sa v nich prenikavosť prevyšujúca zvyčajnú ľudskú moc. Pôsobila tak starobilo, že iba ťažko by som ju mohol zaradiť medzi svojich súčasníkov, a predsa oplývala živými farbami a neutíchajúcou životnou silou. Odhadnúť jej výšku bolo ťažké. Niekedy bola bežného ľudského vzrastu, inokedy sa zasa zdalo, že sa temenom dotýka nebies. A keď sa zdvihla ešte vyššie, prenikla nimi a stratila sa ľudskému zraku. Jej šaty boli z nehynúcej tkaniny, utkanej z najjemnejšieho vlákna s tou najvyberanejšou zručnosťou. Ako mi neskôr sama prezradila, zhotovila ich vlastnými rukami. Ich vznešenosť zahalil tieň sťaby od dlhého zanedbania, podobne ako keď prach pokryje sochy. Na spodnom leme bolo možné vybadať votkané grécke písmeno Pí a na vrchnom grécke písmeno Theta [1] . Medzi nimi sa týčil rebrík, vedúci od nižšieho k vyššiemu písmenu. Ruky násilníkov jej šaty rozorvali a uchvátili z nich toľko kúskov, koľko len mohli. V pravej ruke držala knihy a v ľavej zasa žezlo.

Len čo však jej pohľad spočinul na Múzach pri mojom lôžku, ako mi diktujú slová sprevádzajúce moje slzy, vzplanula hnevom.

“Kto,” spýtala sa, a jej prenikavé oči zahoreli ohňom, “pripustil tieto pobehlice k lôžku tohto chorého muža? Nemajú žiadne lieky, ktoré by uľavili jeho bolesti, iba ak sladené jedy, ktoré ju prehlbujú. Práve tieto bytosti plienia bohatú a plodnú úrodu Rozumu jalovými tŕňmi Vášne. Neduživostiam mysle ľudí len privykajú, namiesto ich liečenia. Ak by obeťou vášho zvádzania bol ako obvykle, všedný človek, neznášala by som to tak ťažko. Mojej práci by nevznikla ujma. Ale tento muž bol živený učeniami Zenóna a Platóna. Sirény! To je pre vás a vaše smrteľné vábenie príhodnejším menom. Straťte sa! Ponechajte ho mojim Múzam aby ho zahojili a uzdravili.”

Tieto pokarhania vniesli rumenec na líca Múz; so sklopenými očami a zahanbené sa skľúčene pobrali preč. Zrak mi zastreli slzy, a tak som nemohol rozoznať, kto bola žena, oplývajúca takou nekompromisnou autoritou. Ohromený prekvapením som mohol iba upierať zrak k zemi a v tichosti čakať, čo urobí ďalej. Pristúpila a sadla si na okraj mojej postele. Cítil som jej pohľad, spočívajúci na mojej skleslej a smútkom lemovanej tvári. Potom melancholicky začala recitovať nasledujúce verše o mojej zmätenej mysli.