Preskočiť na obsah
Kniha I - Kapitola V

Kniha I - Kapitola V

Boethius sa sťažuje na vyhnanstvo. Filozofia mu odpovie, že z domova ho nikto nevyhnal — odišiel z neho sám a ani o tom nevie.
Crucesignatus Perditus

Crucesignatus Perditus

| 5 min čítania Kapitola 5 z 21

Prekladám z

The Consolation of Philosophy
Autor
Boethius
Vydanie
Penguin Books, 1999 (angličtina)
Pôvodné dielo
De consolatione philosophiae (latinčina)

Stvoriteľ hviezdami zaliatych nebies,
Pane na svojom večnom tróne,
moc tvoja čo nebom hýbe,
a hviezdy čo hľadia na tvoje zákony večné.
Menšie hviezdy pohasneš,
pri mesačných paprskoch svitu,
keď stojí naproti bratovi jasnému:
Potom k slnku bližšie poberá sa,
a pohasne jej žiarivá krása.
Jasná a chladná Večernica tiež je v tvojej moci,
čo dávaš jej výsť pri nástupe noci,
potom meníš Zorničke jej opraty,
pod lúčmi brieždenia jej žiara sa vytratí.
Keď Zima mrazom stromy obnaží,
držíš deň pevne spútaný:
Keď Leto príde so spaľujúcou páľavou,
noc len nachvíľu obdarí svet úľavou.
Moc tvoja vládne premenám roka:
krehké lístie čo Severák si vezme,
jarný vánok zas prinavráti nežne,
semená čo Zima uzrela čerstvo sadené,
Leto zas mení v plodiny dospelé,
Všetko prastarým zákonom sa riadi,
a robí to čo k nemu patrí:
všetko držíš v pevných medziach -
čo upreté je len v ľudských veciach,
tvoj, Pána všetkého, dohľad súci.
Prečo inak Šťastena vrtkavá sa večne mení,
a trestom hodným zločinu nevinní sú utlačení?
Skazení na trón zasadajú,
a zvláštnou zlosťou zvrátenou,
svätcom na krky si došliapnu.
V temnote žiarivá cnosť mrakmi zakrytá leží,
a od zlých odsúdenie na spravodlivých sa veží;
Žiadny trest pre krivé prísahy dané -
či lži falošnosťou vykladané.
Moc používajú na rozmarné plány,
a milujú keď klaňajú sa im králi,
ktorých vláda v strachu drží davy.
Ó, ty, čo vesmíru uviazal si putá,
zhliadni na svet čo v úbohosti húta,
je v tomto diele nezmernom,
iba človek takým ničomným,
že Šťastenou necháš ho byť zmietaným?
Pane, skroť valiace sa vlny,
a puto čo vládneš ním v nebi,
upevni aj na tejto šírej zemi.

Počas tohto dlhého a neutíchajúceho výlevu žiaľu zostala Filozofia vyrovnaná. Keď som skončil, pokojne na mňa vzhliadla a povedala: ‚Vo chvíli, keď som ťa zbadala, mi tvoj smutný a slzami poškvrnený výzor napovedal, že si ťa podmanili útrapy vyhnanstva. No ak by si bol zotrval v mlčaní, stále by som nepoznala skutočnú mieru tvojho vyhnanstva. Avšak, v tvojom prípade nejde o to, že si bol vyhnaný ďaleko od domova. Ty sám si zišiel z cesty, no ak preferuješ byť považovaný za vyhnanca, vedz, že si sa ním urobil ty sám. Nik iný by to nikdy nedokázal. Len si spomeň na svoju vlasť, z ktorej si prišiel. Nie je riadená mocou ľudu ako staroveké Atény, ale, dovolím si citovať Homéra [1] : “Jeden je jej pánom a jeden je jej kráľom” - ten, ktorý sa raduje zo zástupov svojich poddaných, namiesto ich vyháňania. Podriadenie sa Jeho vláde a zákonom znamená slobodu. Zdá sa však, že si zabudol na najstarší zákon tvojho spoločenstva, podľa ktorého nikto, kto sa v ňom rozhodne usadiť, nemôže byť nikdy vyhnaný. Pre toho, kto prebýva za jeho hradbami, je strach z vyhnanstva nemysliteľný. No ak v ňom už ktokoľvek netúži viac žiť, zákonite si ho prestane zasluhovať.

Nie je to vzhľad tejto miestnosti, čo ma znepokojuje, ale tvoj vlastný zjav. A nie sú to steny tvojej knižnice, zdobené sklom a slonovinou, po ktorých túžim, lež opäť zasadnúť na tróne tvojej mysle. Práve tam som zvykla uschovávať – nie moje knihy, ale – to, čo im dáva skutočnú hodnotu: filozofiu, ktorú obsahujú. Pokiaľ ide o tvoje spomínané služby pre všeobecné blaho, sú iba nepatrným zlomkom v porovnaní so všetkým, čo si vykonal. Čo sa týka pravdivosti či nepravdivosti voči tebe vznesených obvinení, o ktorých si pojednával, je všeobecne známa. A mal si pravdu v tom, že zločiny a úskoky tvojich udavačov si zaslúžili iba letmú zmienku, keďže sú neustálym predmetom rozhovorov ľudí, ktorí sú s každým ich detailom oboznámení lepšie a dôkladnejšie. Potom si so značnou prudkosťou hovoril o nespravodlivom správaní Senátu. So zármutkom si lamentoval nad zatiahnutím mojej osoby do spomínaných obvinení a ronil si slzy nad škodou, ktorú utrpela moja povesť. Napokon si so spaľujúcim hnevom namiereným proti Šťastene a trpkou lamentáciou nad tým, že odmena nie je vymerávaná podľa zásluh, vo svojich záverečných rozhorčených veršoch vyslovil modlitbu, aby mier, ktorý vládne v nebesiach, zavládol aj na zemi. Kým na tebe v tvojom súčasnom rozpoložení mysle spočíva táto obrovská tieseň a si zmietaný sem a tam záchvatmi smútku, hnevu a úzkosti, ešte nenastal čas na silnejšie liečebné prostriedky. Zvolím teda jemnejšiu medicínu. Tvoja myseľ pôsobením týchto znepokojujúcich vášní akoby opuchla a zmozoľnatela, avšak ich zmiernením nadobudneš silu podstúpiť účinnejšiu liečbu.

Poznámky pod čiarou

  1. 1.
    Homér, Iliada, spev II, verš 204.
Gladius Fidei

© 2026 Gladius Fidei. Všetky práva vyhradené.

RSS feed