Kniha I - Kapitola V

Kniha I - Kapitola V

Môj pokus o slovenský preklad Boethiovej Útechy filozofie z anglického originálu od Penguin books.
Crucesignatus Perditus

Crucesignatus Perditus

| 5 min čítania Kapitola 5 z 15

Prekladám z:The Consolation of Philosophy — Boethius

Vydanie: Penguin Books, 1999 (angličtina)

Pôvodné dielo:De consolatione philosophiae (latinčina)

Kniha v knižniciNajlacnejšie knihy

Stvoriteľ hviezdami zaliatych nebies,
Pane na svojom večnom tróne,
moc tvoja čo nebom hýbe,
a hviezdy čo hľadia na tvoje zákony večné.
Menšie hviezdy pohasneš,
pri mesačných paprskoch svitu,
keď stojí naproti bratovi jasnému:
Potom k slnku bližšie poberá sa,
a pohasne jej žiarivá krása.
Jasná a chladná Večernica tiež je v tvojej moci,
čo dávaš jej výsť pri nástupe noci,
potom meníš Zorničke jej opraty,
pod lúčmi brieždenia jej žiara sa vytratí.
Keď Zima mrazom stromy obnaží,
držíš deň pevne spútaný:
Keď Leto príde so spaľujúcou páľavou,
noc len nachvíľu obdarí svet úľavou.
Moc tvoja vládne premenám roka:
krehké lístie čo Severák si vezme,
jarný vánok zas prinavráti nežne,
semená čo Zima uzrela čerstvo sadené,
Leto zas mení v plodiny dospelé,
Všetko prastarým zákonom sa riadi,
a robí to čo k nemu patrí:
všetko držíš v pevných medziach -
čo upreté je len v ľudských veciach,
tvoj, Pána všetkého, dohľad súci.
Prečo inak Šťastena vrtkavá sa večne mení,
a trestom hodným zločinu nevinní sú utlačení?
Skazení na trón zasadajú,
a zvláštnou zlosťou zvrátenou,
svätcom na krky si došliapnu.
V temnote žiarivá cnosť mrakmi zakrytá leží,
a od zlých odsúdenie na spravodlivých sa veží;
Žiadny trest pre krivé prísahy dané -
či lži falošnosťou vykladané.
Moc používajú na rozmarné plány,
a milujú keď klaňajú sa im králi,
ktorých vláda v strachu drží davy.
Ó, ty, čo vesmíru uviazal si putá,
zhliadni na svet čo v úbohosti húta,
je v tomto diele nezmernom,
iba človek takým ničomným,
že Šťastenou necháš ho byť zmietaným?
Pane, skroť valiace sa vlny,
a puto čo vládneš ním v nebi,
upevni aj na tejto šírej zemi.

Počas tohto dlhého a neutíchajúceho výlevu žiaľu zostala Filozofia vyrovnaná. Keď som skončil, pokojne na mňa vzhliadla a povedala: ‚Vo chvíli, keď som ťa zbadala, mi tvoj smutný a slzami poškvrnený výzor napovedal, že si ťa podmanili útrapy vyhnanstva. No ak by si bol zotrval v mlčaní, stále by som nepoznala skutočnú mieru tvojho vyhnanstva. Avšak, v tvojom prípade nejde o to, že si bol vyhnaný ďaleko od domova. Ty sám si zišiel z cesty, no ak preferuješ byť považovaný za vyhnanca, vedz, že si sa ním urobil ty sám. Nik iný by to nikdy nedokázal. Len si spomeň na svoju vlasť, z ktorej si prišiel. Nie je riadená mocou ľudu ako staroveké Atény, ale, dovolím si citovať Homéra [1] : “Jeden je jej pánom a jeden je jej kráľom” - ten, ktorý sa raduje zo zástupov svojich poddaných, namiesto ich vyháňania. Podriadenie sa Jeho vláde a zákonom znamená slobodu. Zdá sa však, že si zabudol na najstarší zákon tvojho spoločenstva, podľa ktorého nikto, kto sa v ňom rozhodne usadiť, nemôže byť nikdy vyhnaný. Pre toho, kto prebýva za jeho hradbami, je strach z vyhnanstva nemysliteľný. No ak v ňom už ktokoľvek netúži viac žiť, zákonite si ho prestane zasluhovať.

Nie je to vzhľad tejto miestnosti, čo ma znepokojuje, ale tvoj vlastný zjav. A nie sú to steny tvojej knižnice, zdobené sklom a slonovinou, po ktorých túžim, lež opäť zasadnúť na tróne tvojej mysle. Práve tam som zvykla uschovávať – nie moje knihy, ale – to, čo im dáva skutočnú hodnotu: filozofiu, ktorú obsahujú. Pokiaľ ide o tvoje spomínané služby pre všeobecné blaho, sú iba nepatrným zlomkom v porovnaní so všetkým, čo si vykonal. Čo sa týka pravdivosti či nepravdivosti voči tebe vznesených obvinení, o ktorých si pojednával, je všeobecne známa. A mal si pravdu v tom, že zločiny a úskoky tvojich udavačov si zaslúžili iba letmú zmienku, keďže sú neustálym predmetom rozhovorov ľudí, ktorí sú s každým ich detailom oboznámení lepšie a dôkladnejšie. Potom si so značnou prudkosťou hovoril o nespravodlivom správaní Senátu. So zármutkom si lamentoval nad zatiahnutím mojej osoby do spomínaných obvinení a ronil si slzy nad škodou, ktorú utrpela moja povesť. Napokon si so spaľujúcim hnevom namiereným proti Šťastene a trpkou lamentáciou nad tým, že odmena nie je vymerávaná podľa zásluh, vo svojich záverečných rozhorčených veršoch vyslovil modlitbu, aby mier, ktorý vládne v nebesiach, zavládol aj na zemi. Kým na tebe v tvojom súčasnom rozpoložení mysle spočíva táto obrovská tieseň a si zmietaný sem a tam záchvatmi smútku, hnevu a úzkosti, ešte nenastal čas na silnejšie liečebné prostriedky. Zvolím teda jemnejšiu medicínu. Tvoja myseľ pôsobením týchto znepokojujúcich vášní akoby opuchla a zmozoľnatela, avšak ich zmiernením nadobudneš silu podstúpiť účinnejšiu liečbu.

Poznámky pod čiarou

  1. 1.
    Homér, Iliada, spev II, verš 204.