Kniha I - Kapitola V

Počas tohto dlhého a neutíchajúceho výlevu žiaľu zostala Filozofia vyrovnaná. Keď som skončil, pokojne na mňa vzhliadla a povedala: ‚Vo chvíli, keď som ťa zbadala, mi tvoj smutný a slzami poškvrnený výzor napovedal, že si ťa podmanili útrapy vyhnanstva. No ak by si bol zotrval v mlčaní, stále by som nepoznala skutočnú mieru tvojho vyhnanstva. Avšak, v tvojom prípade nejde o to, že si bol vyhnaný ďaleko od domova. Ty sám si zišiel z cesty, no ak preferuješ byť považovaný za vyhnanca, vedz, že si sa ním urobil ty sám. Nik iný by to nikdy nedokázal. Len si spomeň na svoju vlasť, z ktorej si prišiel. Nie je riadená mocou ľudu ako staroveké Atény, ale, dovolím si citovať Homéra [1] : “Jeden je jej pánom a jeden je jej kráľom” - ten, ktorý sa raduje zo zástupov svojich poddaných, namiesto ich vyháňania. Podriadenie sa Jeho vláde a zákonom znamená slobodu. Zdá sa však, že si zabudol na najstarší zákon tvojho spoločenstva, podľa ktorého nikto, kto sa v ňom rozhodne usadiť, nemôže byť nikdy vyhnaný. Pre toho, kto prebýva za jeho hradbami, je strach z vyhnanstva nemysliteľný. No ak v ňom už ktokoľvek netúži viac žiť, zákonite si ho prestane zasluhovať.

Nie je to vzhľad tejto miestnosti, čo ma znepokojuje, ale tvoj vlastný zjav. A nie sú to steny tvojej knižnice, zdobené sklom a slonovinou, po ktorých túžim, lež opäť zasadnúť na tróne tvojej mysle. Práve tam som zvykla uschovávať – nie moje knihy, ale – to, čo im dáva skutočnú hodnotu: filozofiu, ktorú obsahujú. Pokiaľ ide o tvoje spomínané služby pre všeobecné blaho, sú iba nepatrným zlomkom v porovnaní so všetkým, čo si vykonal. Čo sa týka pravdivosti či nepravdivosti voči tebe vznesených obvinení, o ktorých si pojednával, je všeobecne známa. A mal si pravdu v tom, že zločiny a úskoky tvojich udavačov si zaslúžili iba letmú zmienku, keďže sú neustálym predmetom rozhovorov ľudí, ktorí sú s každým ich detailom oboznámení lepšie a dôkladnejšie. Potom si so značnou prudkosťou hovoril o nespravodlivom správaní Senátu. So zármutkom si lamentoval nad zatiahnutím mojej osoby do spomínaných obvinení a ronil si slzy nad škodou, ktorú utrpela moja povesť. Napokon si so spaľujúcim hnevom namiereným proti Šťastene a trpkou lamentáciou nad tým, že odmena nie je vymerávaná podľa zásluh, vo svojich záverečných rozhorčených veršoch vyslovil modlitbu, aby mier, ktorý vládne v nebesiach, zavládol aj na zemi. Kým na tebe v tvojom súčasnom rozpoložení mysle spočíva táto obrovská tieseň a si zmietaný sem a tam záchvatmi smútku, hnevu a úzkosti, ešte nenastal čas na silnejšie liečebné prostriedky. Zvolím teda jemnejšiu medicínu. Tvoja myseľ pôsobením týchto znepokojujúcich vášní akoby opuchla a zmozoľnatela, avšak ich zmiernením nadobudneš silu podstúpiť účinnejšiu liečbu.