Kniha II - Kapitola V

Keďže balzamy argumentov, ktoré som používala začínajú účinkovať, myslím si, že nastal čas na niečo silnejšie. Tak teda, aj keby dary, ktoré Šťastena ponúka neboli nestále a krátkodobé, povedz mi, čo z nich ti môže niekedy naozaj patriť alebo bezcennosť, ktorého z nich sa neodhalí chvíľkovým zamyslením?

Čo vlastne robí bohatstvo vzácnym? Azda to, že patrí tebe alebo má nejakú hodnotu samo osebe? A čo z toho je lepšie: zlato samotné, či moc získaná nahromadeným bohatstvom? Ak však lakomosť robí ľudí nenávidenými, zatiaľ čo štedrosťou si získavajú priazeň, je to práve dávanie a nie hromadenie, čo ľuďom získava lepšiu reputáciu. No a keďže to, čo je odovzdané druhému nemôže zotrvať so svojim pôvodným majiteľom, sú peniaze hodnotné len vtedy, keď sú odovzdané druhým v duchu štedrosti a prestávajú byť vlastnené. Ak by tieto peniaze boli pozbierané od všetkých ľudí a dané jednému človeku, ostatní by zostali chudobní. Keď hovoríš, tvoj hlas napĺňa rovnakou mierou uši mnohých poslucháčov, no tvoje bohatstvo nemôže byť rozdelené rovnako, bez toho, aby ti z neho neubudlo. Keď sa bohatstvo rozdelí medzi mnohých, nevyhnutne to ochudobní tých, ktorým sa odoberá. To, aké úbohé a jalové bohatstvo v skutočnosti je, jasne vidieť na nemožnosti zdielať ho s mnohými bez ujmy, a že ho nik nemôže vlastniť bez toho, aby ostatných neuviedol do chudoby.

"Možno ťa očaril spôsob, akým vzácne drahokamy odrážajú svetlo. No ak je v tejto dokonalosti nejaká špeciálna hodnota, pramení z drahokamov a nie ľudí, takže žasnem nad tým, že im ľudia venujú taký obdiv. Vari existuje niečo bez života, ktorý by mu dával pohyb a bez štruktúry, čo by živá racionálna bytosť mohla právom považovať za krásne? Tieto veci sú možno výtvorom Stvoriteľa a môžu čerpať určitú krásu zo svojej okrasnej prirodzenosti, no voči tebe, ako dokonalejšej bytosti, stoja nižšie a nijako si nemôžu zaslúžiť tvoj obdiv."

"Možno však nachádzaš potešenie v kráse krajiny. Stvorenie je skutočne veľmi krásne a krajina je jeho nádhernou súčasťou. Rovnakým spôsobom nás niekedy poteší pohľad na more, keď je veľmi pokojné a s údivom vzhliadame k nebesiam, hviezdam, mesiacu či slnku. Avšak ani jedna z týchto vecí s tebou nijako nesúvisí a neodvažuj sa pripisovať si zásluhy za nádheru ktorejkoľvek z nich.

Skutočnosť, že na jar kvitnú kvety nie je tvojou zásluhou a prekypujúca hojnosť jesennej úrody tiež nie je tvojím dielom. Pravdou však je, že si uchvátený jalovými radosťami a lipneš na požehnaniach, ktoré sú ti cudzie, akoby boli tvoje vlastné. Pýtam sa ťa, prečo? Šťastena predsa nemôže urobiť tvojím to, čo Príroda stvorila ako tebe cudzie. Plody zeme sú samozrejme určené ako potrava pre žijúce bytosti, no ak si želáš iba uspokojiť svoje potreby - a to je všetko, čo Príroda vyžaduje - nie je žiadny dôvod, aby si požadoval hojnosť od Šťasteny. Príroda sa uspokojí s málom, no ak sa pokúsiš vŕšiť nadbytočné veci na to, čo jej postačuje, tvoja hojnosť sa stane odpornou, ak nie priam škodlivou."

"Možno si myslíš, že krása znamená byť oslnivým v odevoch všemožného druhu. Avšak ak nejaký odev upúta moju pozornosť, môj obdiv bude patriť buď kvalite materiálu, alebo zručnosti krajčíra. Ak nachádzaš potešenie v dlhom zástupe služobníctva, ktoré ťa očakáva, sú tu dve veci, ktoré by si mal zvážiť: buď sú to darebáci, a v takom prípade tvoj domov nie je nič viac, než nebezpečným bremenom a skutočnou hrozbou pre teba ako jeho pána; alebo sú čestní, no čestnosť druhého človeka možno len ťažko považovať za tvoj majetok."

"Z tohto všetkého je teda jasné, že ani jedna z vecí, ktoré považuješ za svoje požehnania, ti v skutočnosti nepatrí. A ak v sebe nemajú čo i len záblesk krásy, ktorý by ich robil hodných chcenia, prečo teda nariekať nad ich stratou, či radovať sa z ich uchovania? Ak im Príroda dáva ich krásu, ako sa to týka teba? Dokonca aj keby ti boli odňaté, samy o sebe by boli rovnako krásne. Nie sú vzácne pretože sú súčasťou tvojho bohatstva, ale preto, lebo si ich za také považoval a z toho dôvodu si ich chcel k nemu pridať."

"Čo chceš vlastne dosiahnuť svojím nárekom nad Šťastenou? Vari zahnať chudobu hojnosťou? Lebo ak áno, stal sa pravý opak. Čím rozmanitejšie je tvoje bohatstvo, tým viac pomoci potrebuješ na jeho ochranu. Nuž, staré príslovie sa tým ukázalo ako pravdivé: Ten, kto veľa má, aj veľa chce. A platí aj opak, teda: Najmenej potrebuje ten, ktorého meradlom bohatstva sú potreby prírody a nie výstrelky okázalosti."

"Zdá sa, akoby ťa pocit z nedostatku požehnaní v tebe samom nútil nejaké hľadať vo veciach, ktoré sú od teba oddelené a externé. A tak keď si bytosť obdarená božskou kvalitou vďaka svojej racionálnej podstate myslí, že jej jediná veľkoleposť spočíva vo vlastnení bezduchých predmetov, je to rozvrátenie prirodzeného zákona. Ostatné bytosti sú spokojné s tým, čo im náleží. No ty, ktorého myseľ je stvorená na obraz Boží, sa snažíš ozdobiť svoju nádhernú podstatu podradnejšími vecami, celkom slepý voči krivde, ktorej sa dopúšťaš voči svojmu Stvoriteľovi. Bola to jeho vôľa, aby ľudia vládli všetkým tvorom zeme, no ty si sa ponížil na pozíciu najmenšieho z najmenších. Ak platí, že požehnanie má väčšiu hodnotu než vec, ktorej patrí, potom podľa tvojho vlastného úsudku, keď tie najbezvýznamnejšie predmety považuješ za svoje požehnania [1] , znižuješ sám seba pod ich úroveň - a právom ti to patrí. A vskutku, podstata ľudskej prirodzenosti je takáto; človek čnie nad celým stvorením, dovtedy, kým si uvedomuje svoju vlastnú podstatu, no keď na ňu zabudne, klesne hlbšie ako zver. Pre iné živé bytosti je prirodzené, že si nie sú vedomé samých seba, no pre človeka je to kaz. Aký očividný je to len omyl - myslieť si, že čokoľvek môže byť vylepšené ozdobou, ktorá k tomu nepatrí. Nemožné! Pretože ak aj je niečo okúzľujúce na ozdobe, je to práve ona, ktorej sa dostáva chvála, zatiaľ čo ňou jej zahalený a skrytý nositeľ naďalej zotrváva vo svojej šerednosti."

"Tvrdím, že žiadne požehnanie neškodí svojmu majiteľovi, čo nemôžeš poprieť. Ale bohatstvo veľmi často prináša ujmu svojím majiteľom, pretože tie najkriminálnejšie živly spomedzi spoločnosti bažia po majetku druhých, a o to dychtivejšie, keďže sú presvedčení, že jedine oni sú hodní vlastniť všetko zlato a vzácne drahokamy sveta. Teraz sa trasieš pri pomyslení na kyjak a nôž, no ak by si vykročil na cestu tohto života s prázdnymi vreckami, pokojne by si si hvízdal, nech by si prechádzal okolo akéhokoľvek lúpežníka. [2] Och, aké je len skvostné požehnanie pominuteľného bohatstva! Ak ho raz získaš, už nikdy ti nedopraje pocit bezstarostnosti."