Kniha II - Kapitola VII

Potom som k nej prehovoril a povedal, že si je predsa dobre vedomá toho, ako málo som bol vedený svetskými ambíciami. Snažil som sa nájsť spôsob, ako sa zapojiť do politiky, aby cnosť neupadla do zabudnutia bez uznania.

"A to je jediná vec," odpovedala, "ktorá dokáže zlákať mysle obdarené prirodzenou vznešenosťou, zatiaľ však bez dotyku absolútnej cnosti, ktorý by ich priviedol k dokonalosti. Hovorím o túžbe po sláve, o tom byť presláveným vďaka najušľachtilejším službám pre štát. Zamysli sa však aká úbohá a bezvýznamná je v skutočnosti takáto sláva. Je dobre známe a sám si to videl preukázané astronómami, že pri rozlohe akú majú nebesá, je obvod zeme veľký asi ako bodka; inými slovami, v porovnaní s veľkosťou nebeskej sféry si možno ľahko myslieť, že nemá vôbec žiadnu veľkosť. Povrch sveta je teda dosť malý a z neho, ako si sa naučil od geografa Ptolemaia, približne štvrtina je obývaná nám známym bytosťami. Ak si z tejto štvrtiny ďalej odmyslíš to, čo pokrývajú moria, močiare a rozsiahle oblasti, ktoré sa pre nedostatok vlahy stali púšťou, tak zistíš, že pre život ľudí zostal len ten najmenší kúsok. Nuž a je to práve táto drobná bodka vnútri bodky, uzavretá a obkľúčená, v ktorej zamýšľaš šíriť svoju slávu a dobrú povesť, akoby sláva zovretá v tak tesných a úzkych hraniciach mohla mať nejaký rozsah či veľkoleposť. Nezabúdaj tiež, že táto úzka ohrada, v ktorej žijeme je domovom mnohých národov s rôznymi jazykmi, zvykmi a spôsobom života. Kvôli náročnosti cesty, jazykovým rozdielom a zriedkavému obchodovaniu k nim často neprenikne ani sláva veľkých miest a nie to ešte sláva jednotlivcov. Cicero niekde spomína, že sláva Ríma stále neprenikla Kaukazom, hoci v tom čase bolo impérium plne rozvinuté a obávané Partmi a ďalšími národmi východu." [1]

"Takže, teraz už určite vidíš aká obmedzená a ohraničená je sláva, ktorú sa snažíš tak krvopotne rozširovať a rozhlasovať. Nemôžeš očakávať, že dobrá povesť jedného z jeho občanov sa dostane do povedomia v krajoch, do ktorých nemalo dosah ani slávne meno samotného Ríma."

"A čo so skutočnosťou, že obyčaje a zvyky rôznych národov sú tak rozdielne, že zatiaľ čo jedny tú istú vec považujú za chvályhodnú tí druhí ju majú za trestuhodnú? Človeka síce môže potešiť, keď sa jeho sláva dostane za hranice, no to, že sa jeho dobrá povesť rozšíri medzi mnohými národmi, mu nemusí byť vôbec k úžitku. Z toho teda vyplýva, že človeku celkom postačuje, ak je slávny medzi svojimi ľudmi a jeho žiarivá nesmrteľná sláva bude obmedzená na hranice jediného národa."

"Mnoho mužov bolo svojho času slávnych, no spomienka na nich zahynula, pretože nebolo historikov, ktorí by o nich napísali. A predsa, aj samotné dejiny sú málo užitočné, keď sa - rovnako ako tí čo ich spísali - stratia v hlbinách času, ktorými je napokon všetko pohltené. Keď premýšľaš nad svojou budúcou slávou, máš zrejme pocit, že si tým pre seba získaš určitý druh nesmrtelnosti. No keď sa zamyslíš nad nekonečnými hlbinami večnosti zistíš, že nemáš veľa dôvodov tešiť sa z toho, že tvoje meno bude žiť ďalej. Trvanie jednej sekundy môžeme porovnať s desaťtisíc rokmi a hoci je taká nepatrná, stále si zachováva hodnotu v rámci vzájomného pomeru, pretože každé z nich predstavuje konečný časový úsek. Ale desaťtisíc rokov, či akokoľvek inak dlhá doba, nemôžu byť porovnané s nekončiacou večnosťou. Pretože kým veci konečné môžu byť vzájomne porovnané, tak konečné s tými nekonečnými nikdy porovnať nemožno. Takže bez ohľadu na to ako dlhotrvajúci je život tvojej slávy, keď ho porovnáme s nekončiacou večnosťou ukáže sa, že nie je iba malým, ale ničím."

"Ty sa však dokážeš správať čestne iba s vidinou priazne verejnosti a jalovej povesti. Opomínaš totiž vynikajúce vlastnosti, čisté svedomie a cnosť výmenou za zmienku v bežných klebetách ľudí. Chcem aby si ma teraz pozorne vnímal a vypočul si, ako istý muž dômyselne zosmiešnil bezvýznamnosť takejto domýšľavosti. Tak teda, tento muž zlostne vystúpil proti inému, ktorý si neprávom prisvojil titul filozofa - skôr aby ukojil svoju bezmedznú pýchu, než aby praktikoval cnosť. K svojej tiráde dodal, že by uznal zaslúženosť tohto titulu, ak by druhý muž dokázal znášať útoky na svoju osobu s trpezlivosťou a pokojom. Na istý čas sa mu to darilo, no po tom čo prijal urážky sa pohŕdavo spýtal, či už súhlasí, že je filozof. 'Súhlasil by som,' znela odpoveď, 'ak by si neprehovoril.' " [2]

"My však hovoríme o veľkých mužoch, ktorí túžia po sláve pre svoje cnosti. Čo im tam po dobrej povesti, keď telo aj tak speje k smrti, ktorá všetko ukončuje? Navyše, ak človek umiera celý, teda telo i duša - čo je presvedčenie, ktoré nám náš rozum nedovoľuje - sláva neznamená nič, keďže človek, o ktorom sa hovorí, že ju získal už viac nejestvuje. No ak duša zostáva nažive, keď je oslobodená z pozemského väzenia a slobodne hľadá nebo, nepochybne bude opovrhovať každou pozemskou záležitosťou. Po okúsení neba sa bude radovať z vyslobodenia spod jarma svetských vecí."