Kniha II - Kapitola VI
Crucesignatus Perditus
Prekladám z:The Consolation of Philosophy — Boethius
Vydanie: Penguin Books, 1999 (angličtina)
Pôvodné dielo:De consolatione philosophiae (latinčina)
Báseň
"Rada by som niečo povedala o hodnostiach vysokých úradov a výkone moci, no ťažko mi o tom hovoriť, pretože vo svojej nevedomosti ohľadom pravej podstaty moci a hodností, ľudia ako ty, vynášajú samých seba až do nebies pre úrady, ktoré zastávajú. Totiž, kedykoľvek vysoký úrad padol do rúk skazených mužov skaza, ktorú to prinieslo bola väčšia než pri povodni či výbuchu sopky.
Iste si spomínaš, ako tvoji predkovia chceli zrušiť konzulát, hoci bol pôvodne zárukou slobody - pre aroganciu konzulov, presne tak, ako ich predtým rovnaká bohorovnosť viedla k zrušeniu kráľovského titulu. No na druhej strane, ak nastane ten zriedkavý prípad, že tieto úrady pripadnú čestným mužom, je nesporné, že jediný dôvod, pre ktorý si získavajú priazeň, pramení práve z čestnosti mužov, ktorí ich zastávajú. Nuž, ak je to tak, potom platí, že česť sa nepreukazuje cnosti pre zastávaný úrad, ale úradu, vďaka cnosti toho, kto ho zastáva."
"Každopádne, poďme sa spoločne pozrieť bližšie na vami ľuďmi tak ospevovanú a vytúženú moc. Ó bytosti zeme, pozastavíte sa vôbec niekedy, aby ste sa zamysleli nad ľuďmi, nad ktorými tak domnele presadzujete svoju nadvládu? Ak by ste videli spoločenstvo myší a jedna z nich by si uzurpovala vládu a súdnu moc nad ostatnými, bolo by vám to na smiech. Alebo sa zamyslite nad ľudským telom: dokázali by ste snáď nájsť niečo krehkejšie ako je človek, keď mu často hoci aj drobný hmyz dokáže spôsobiť smrť svojím uhryznutím, či vplazením sa do jeho vnútra?
Je len jediný spôsob akým dokáže človek uplatniť svoju moc nad druhým, a to nad jeho telom alebo nad tým, čo je voči nemu podradnejšie, teda nad jeho majetkom. Nič nemôže byť vnútené slobodnej mysli a nemôžete ju vyviesť z jej súčasného stavu a vnútorného pokoja, ak je v miery sama so sebou a je ukotvená v pevných základoch logiky.
Spomeňme si napríklad na tyrana Nearcha, ktorý sa domnieval, že mučením primäje filozofa Zenóna [1] , aby zradil svojich spoločníkov zapojených do sprisahania proti nemu, no ten si odhryzol jazyk a hodil ho do tváre rozzúrenému tyranovi. Nearchos vnímal mučenie ako príležitosť uchýliť sa k barbarstvu, ale Zenón z neho spravil príležitosť na hrdinstvo. Ako vidíš, vlaste nie je nič, čo by človek mohol urobiť druhému tak, aby ho nemohlo postretnúť rovnaké zaobchádzanie od niekoho iného.
Ako príklad môžme uviesť príbeh egyptského kráľa Búsirisa, ktorý zvykol zabíjať cudzincov, až kým sám nebol zabitý jedným z nich, konkrétne rukou Herkula. [2] A v prvej púnskej vojne váš generál Regulus povalil do okovov mnohých kartáginských vojnových zajatcov, no zanedlho sám vystieral ruky, aby prijal okovy svojho dobyvateľa. [3] Môžeš teda vôbec považovať za moc to, keď človek nedokáže zaručiť, že niekto nespôsobí jemu to, čo on spôsobil druhým?"
"Okrem toho, ak by v týchto hodnostiach či moci bolo nejaké prirodzené a skutočné dobro, nikdy by nepadli do rúk zlých ľudí. Nezlučiteľné veci sa totiž zvyčajne nespájajú a príroda odmieta kombináciu protikladov. Niet pochýb, že vysoké úrady zvyčajne zastávajú zlí ľudia a je teda jasné, že nie sú skutočne dobré, pretože pripúšťajú spájanie sa so zlými ľudmi. Nuž a k tomu istému, môžeme dospieť v prípade všetkých darov šťastia, keďže ich vo väčšej miere dostávajú práve tí najskazenejší ľudia. Je tu však ešte jedna vec, ktorú by sme o nich mali zvážiť. Nikto nepochybuje, že človek, ktorý ukázal odvahu je odvážny; no a človek obdarený rýchlosťou, je očividne rýchly. Rovnako ako hudba robí z človeka hudobníka, medicína doktora a rétorika zasa rečníka; pretože je v prirodzenosti všetkých vecí vykonávať to, čo je im vlastné. Nezamotajú sa v činnostiach opačných vecí a v skutočnosti odpudzujú svoje protiklady. No bohatstvo nedokáže ukojiť nenásytnú chamtivosť; moc človeka nerobí svojím pánom, ak je v zovretí nerozviazateľných reťazí zvrátených túžob; a keď je vysoký úrad udelený nehodným mužom, namiesto toho, aby ich spravil hodnými, iba odhalí ich vlastnú nehodnosť. Dôvodom je, že si zvyknutý používať nesprávne slová pre veci, ktoré sú prirodzene iné, čo jasne dokazuje už ich samotné fungovanie."
"Takže ani bohatstvo, moc či vysoký úrad nemožno právom nazývať týmito slovami. Nuž, a k rovnakému záveru by sme mohli dospieť o Šťastene ako takej. Nemá nič, čo by bolo hodné našej túžby a niet u nej ani stopy po jej vlastnom dobre. Nikdy sa nespája s dobrými ľudmi a nerobí dobrými tých, s ktorými sa spája."
Poznámky pod čiarou
- 1. Boethius v texte neuvádza meno tyrana ani filozofa. Diogenes Laertios rozpráva príbeh o Zénónovi z Eley, ktorého napokon umučili na smrť v mažiari (Životopisy slávnych filozofov, preel. R. D. Hicks, Loeb Classical Library, 1925, IX, 5, 27; porov. aj odkaz na mučenie Zénóna na s. 39). Podobný príbeh však hovorí aj o Anaxarchovi z Abdér a cyperskom tyranovi Nikokreonovi (IX, 10, 58). Podľa scholastu (starovekého komentátora) bol dotyčným filozofom Anaxagoras. ↩
- 2. Tento mýtus a jeho kontext nájdete napríklad v diele Robert Graves: Grécke mýty, kapitola 132. ↩
- 3. Marcus Tullius Cicero, O povinnostiach (De officiis), kniha III, kapitola 99 ↩