Kniha II - Kapitola VIII

"Nechcem však, aby si nadobudol presvedčenie, že som zásadne proti Šťastene, pretože sú aj chvíle, keď prestane človeka klamať a pomôže mu. Aby som bola konkrétna, mám na mysli momenty, keď sa odhalí, odhodí svoj prevlek a prizná svoje skutočné zámery. Možno však stále nerozumieš tomu čo sa ti snažím povedať. To, čo sa ti snažím vysvetliť je paradox, a tak ťažko nachádzam tie správne slová. Som totiž toho názoru, že nešťastie je pre človeka osožnejšie ako šťastie. Šťastie vždy zdanlivo prináša radosť, no klame ťa svojím úsmevom, zatiaľ čo nešťastie je vždy úprimné, pretože ti pre zmenu odhalí svoju skutočnú vrtkavosť. Šťastie zavádza, no nešťastie prináša osvietenie."

"Vystavovaním svojho falošného bohatstva šťastie zotročuje myseľ tých, ktorí si ho užívajú, zatiaľ čo nešťastie ľudí oslobodzuje vďaka poznaniu toho, aká krehká vec je radosť. Môžeš sa teda na Šťastenu pozerať ako na rozmarnú, vrtkavú a vždy nestálu, no zároveň ako na triezvu, pripravenú a okúsením svojich vlastných útrap aj múdru. A napokon, svojimi lichôtkami šťastie zvádza ľudí z cesty skutočného dobra, no nešťastie ich často privádza späť na ňu, ako pastierka svojou palicou."

"Naozaj pripisuješ taký malý význam tomu, že toto kruté a hrozné nešťastie odhalilo spomedzi tvojich priateľov tých, ktorých srdcia sú ti verné? Ukázala ti, koho úsmevy boli skutočné a koho nie; tým, že ťa Šťastena opustila, vzala so sebou svojich priateľov a nechala ti iba tých, ktorí sú skutočne tvoji. Ak by sa nič nezmenilo a naďalej - ako si sa domnieval - by si bol požehnaný Šťastenou, takéto poznanie by si nedokázal získať za žiadnu cenu. Nariekaš tu nad stratou bohatstva, zatiaľ čo si získal to najcennejšie bohatstvo zo všetkých - priateľov, ktorí sú skutočnými priateľmi."