Kniha III - Kapitola IV
Crucesignatus Perditus
Prekladám z
The Consolation of Philosophy- Autor
- Boethius
- Vydanie
- Penguin Books, 1999 (angličtina)
- Pôvodné dielo
- De consolatione philosophiae (latinčina)
"Hovorí sa, že keď človek nastúpi do vysokého úradu, stane sa hodným úcty a vážnosti. Majú však takéto úrady moc zasiať cnosť do myslí tých, čo ich zastávajú? Alebo z nich azda dokážu odstrániť neresť? Nie, opak je pravdou. Častejšie sa totiž stáva, že namiesto jej odstránenia, vysoký úrad skazenosť iba vynesie na svetlo. Nuž a to je práve dôvod nášho pobúrenia, keď vidíme ako často vysoký úrad pripadne najskazenejším ľuďom - preto Catullus nazval Nonia zhubným nádorom napriek úradu, ktorý zastával. [1] "
"Iste teraz už vidíš koľko hanby prináša vysoký úrad zlým ľuďom. Veď ak by sa nestali známymi vďaka jeho zastávaniu, ich nehodnosť by nebola tak zrejmá. A je možné, že toľké nebezpečenstvo ťa mohlo priviesť na myšlienku ujať sa úradu po boku Decorata? [2] Nepochybne si mohol vybadať, že má skrz-naskrz zvrátenú myseľ - myseľ cudzopasníka a udavača. Ťažko môžeme ľudí považovať za hodných úcty pre úrady, ktoré zastávajú, ak ich samotných považujeme za nehodných týchto úradov! No ak by si videl človeka obdareného múdrosťou, len ťažko by si ho považoval za nehodného vážnosti či múdrosti, ktorou bol ovenčený - alebo sa mýlim?"
"Nie."
"Pretože cnosť má svoju vlastnú, osobitnú hodnotu a okamžite ňou obdarúva každého, kto ňou oplýva. No keďže to verejné úrady nedokážu, je jasné, že samé o sebe nemajú žiadnu krásu či hodnotu."
"Je tu však ďalší bod, na ktorý by sme mali obzvlášť poukázať. Totiž, čím viac je človek skazený, o to viac je nenávidený a keďže ich vysoký úrad vystavuje zraku verejnosti, ale nedokáže ich spraviť hodnými úcty, robí ich len viac nenávidenými. No nie je to bez následkov, keďže skazení ľudia rovnaký údel prinášajú aj úradom, ktoré zastávajú: zbavujú ich dôveryhodnosti tým, že sú s nimi v kontakte."
"Avšak chcem aby si videl, že skutočná úcta sa nedá získať vďaka ničotným poctám vysokého úradu. Ako príklad si uveďme muža, ktorý už mnohokrát zastával konzulský úrad a náhodou sa ocitol medzi cudzincami: požíval by ju vďaka svojmu úradu aj medzi nimi? Ak by to bola prirodzená vlastnosť vysokých úradov, mali by rovnaký účinok kdekoľvek na svete - presne ako je tomu v prípade ohňa, ktorý je rovnako horúci bez ohľadu na to kamkoľvek sa vyberieš. A keďže je im táto schopnosť pripisovaná v dôsledku mylného presvedčenia ľudí a nie vďaka nejakej ich prirodzenej vlastnosti, akonáhle sa ocitnú medzi cudzincami, ktorí ich nepovažujú za ctihodné, stávajú sa bezcennými."
"Takto je to teda medzi cudzincami. Dokážu však pretrvať večne vo svojej vlasti? Bola predsa doba kedy mal veľkú moc, no dnes nie je nič viac než prázdnym menom a ťažkým bremenom pre peňaženky senátorskej vrstvy. [3] A podobne platilo, že muž, ktorý mal na starosti dodávky obilia bol považovaný za veľkého človeka, no teraz by si len ťažko hľadal potupnejší úrad. [4] Pretože, ako sme pred chvíľou spomínali - ak vec nemá svoju vlastnú krásu, jej dôstojnosť sa líši v závislosti od mienky ľudí, ktorí ju používajú."
"Ak teda vysoké úrady nedokážu spraviť ľudí hodnými úcty a navyše sa poškvrnia keď prídu do kontaktu s tými zlými, ak sa ich veľkoleposť plynutím času vytráca a v očiach cudzincov strácajú na hodnote - akú krásu potom dokážu udeliť a majú v sebe vôbec takú, čo by bola hodná našej túžby?"
Báseň
Poznámky pod čiarou
- 1. Catullus 52:
Quid est, Catulle? quid moraris emori?
sella in curuli struma Nonius sedet,
per consulatum peierat Vatinius
quid est, Catulle? quid moraris emori?
— „Tak čo je, Catullus? Prečo ešte váhaš zomrieť?
V kurulskom kresle sedí ten vred Nonius,
Vatinius krivo prisahá — a zhrabne konzulát.
Tak čo je, Catullus? Ľahni si a zomri."
(Preložené podľa anglického znenia Petra Whighama, Penguin Classics, s. 111.)
Podrobnosti básne sú trochu záhadné: totožnosť spomínaného Nonia nepoznáme a nie je isté, či je slovo struma (teda „skrofulózny nádor") slovnou hračkou s jeho menom, alebo naráža na jeho chorobu. Neistotu zväčšuje aj to, že Cicero vyčíta tú istú znetvorenosť Vatiniovi.
Pozri C. J. Fordyce, Catullus, A Commentary, Oxford 1961. - 2.
- 3. Prétor bol v republike hneď druhý po konzulovi a stál na čele súdnictva: každoročným ediktom vyhlasoval, ktoré žaloby prijme a ako bude súdiť, a tým po stáročia formoval rímske právo. Bremenom sa úrad stal preto, že z neho zostala len povinnosť zaplatiť z vlastného verejné hry — pocta, ktorá držiteľa stála majetok a nedávala mu nijakú moc. Príklad nie je náhodný: Boethius sám zastával konzulát aj úrad , kým o všetko neprišiel.
- 4. Ide o úrad praefectus annonae, správcu zásobovania Ríma obilím. Mesto sa z okolia neuživilo a záviselo od dovozu z Egypta a Afriky — kto mal obilie na starosti, držal v rukách pokoj v uliciach, lebo hlad znamenal vzburu. Preto ho Augustus zveril jednému z najvyšších úradníkov. V Boethiovej dobe západná ríša už neexistovala, Rím sa scvrkol na zlomok svojej veľkosti a africké obilie zadržiavali Vandali; z úradu tak zostal správca takmer ničoho.
Kniha III - Kapitola III
Boethius bol kedysi bohatým mužom — a predsa mu stále niečo chýbalo. Robí teda bohatstvo človeka skutočne sebestačným?
Kniha III - Kapitola V
Králi sa pýšia svojou mocou — a pritom sa boja viac než tí, ktorých utláčajú. Dáva moc človeku skutočné bezpečie a sú priatelia, ktorých priniesol úspech, vôbec priateľmi?
