Kniha III - Kapitola VI

Sláva je v skutočnosti hanebná, a tak často zavádzajúca. Euripides urobil dobre, keď nechal Andromachu vykríknuť

Ó Sláva, Ó Sláva! - už mnohých bezvýznamných mužov, priviedla si na výslnie.

A vskutku, je mnoho takých, čo neprávom získali slávu vďaka mylným názorom ľudí. Nejestvuje snáď nič, čo by mohlo byť viac opovrhnutiahodné. Ľudia, ktorí sú neprávom velebení nemôžu inak, než sa zapýriť pri uznaní, ktorého sa im dostáva. No keby aj zaslúžene bolo, nedokáže ničím prispieť k pocitom filozofa - ten totiž nemeria šťastie popularitou, ale pravdivým hlasom svojho svedomia.

"Ak je teda za skvelý úspech považované rozšírenie tejto slávy široko-ďaleko, jasne z toho vyplýva, že je považované za neprístojné tak neurobiť. No ako som pred chvíľou hovorila, nevyhnutne bude mnoho ľudí, ku ktorým sa sláva jedného človeka nikdy nedostane. Nuž, a tak môžeš za slávneho považovať človeka, o ktorom ďalšia štvrtina sveta nikdy nepočula. A to je aj dôvod prečo ju nepovažujem za hodnú zmienky medzi ostatnými dobrami. Jej získanie je nepredvídateľné a jej udržanie neisté."

"Pokiaľ ide o nárok na šľachtictvo, každí jasne vidí jeho jalovosť a bezcennosť. Ak totiž pramení zo slávy, je iba požičané, pretože je zrejmé, že vyplýva z uznania, ktoré priniesli skutky jeho rodičov. Sláva je produktom uznania a je teda logické, že tí, ktorým sa ho dostáva, sú slávny. Preto ťa uznanie patriace niekomu inému nedokáže učiniť ušľachtilým, ak si sa sám nezaslúžil o svoju slávu. Ak možno na šľachtickom pôvode nájsť čokoľvek dobré, je to podľa mňa iba povinnosť, ktorú ukladá potomkom - nezaostať za cnosťami svojich predkov."